Semiramidine visuté záhrady

V dnešnom čase pokladáme visuté záhrady za druhý div sveta. Išlo pravdepodobne o Nabukadnesarov dar manželke, perzskej princeznej. Nabukadnesar dal vybudovať záhrady, aby kráľovnú odškodnil za svoju častú neprítomnosť, a hádam aj preto, aby jej v jednotvárnej eufratskej rovine pripomínali zalesnené hory perzskej vlasti. Palácové záhrady na jednotlivých súkromných pozemkoch neboli ničím novým. Vraj už bláznivý asýrsky kráľ Sancherib dal v Ninive okolo chrámu asýrskeho ríšskeho boha Aššura vysekať do skalnej pôdy diery. Otvory boli navzájom pospájané podzemnými kanálmi s vodou. Do dier nasypali zeminu a tak vytvorili základ pre záhradu. Asýrsku záhradu - tá sa však nezachovala - by sme mohli porovnať so Semiramidinými záhradami. Nádherné babylonské parky s množstvom rozmanitých rastlín však podľa súdobých, ale i neskorších gréckych a rímskych autorov nemali páru v celom vtedajšom svete. Na Nabukadnesarov rozkaz vykopávali jeho vojaci každú neznámu rastlinu, na ktorú pri vojenských výpravách naďabili, a čo najrýchlejšie ju dopravili do Babylona. Zvesť o panovníkovej záľube sa rýchlo rozšírila, preto kupci s karavánami prinášali zo svojej vlasti nové rastliny a sotva sa našla loď, ktorá by nebola priviezla nejaký neznámy kvet zo vzdialených krajín. Tak v Babylone vyrástla veľká pestrá záhrada, prvá botanická záhrada na svete.

A kto našiel visuté záhrady? „Našiel som visuté záhrady!“ oznámil víťazne Koldewey so Berlína. Lenže jeho radosť netrvala dlho. Krátko po objave sa spustila vlna protichodných názorov. Časť súdobých vedcov mávala starými spismi a dokazovala, že sa visuté záhrady nemohli nachádzať na mieste označenom Koldeweyom. Jedni tvrdili, že záhrady neboli priamo na hrade, ale vedľa neho, druhí sa škriepili, že neboli vôbec v blízkosti hradu, ale až na brehu Eufratu. Našli sa aj takí, čo sa usilovali presvedčiť svet, že záhrady boli vybudované dokonca nad Eufratom ako nejaký široký most, ktorá sa zďaleka vypínal nad tokom.

Prečo sa tieto záhrady volajú Semiramidinými? Zistilo sa, že bájna kráľovná Semiramis žila ešte pred postavením týchto záhrad. Záhrady dal teda postaviť v 7. storočí pred Kr. kráľ Nebukadnesar II. pre svoju manželku Amytis, ktorej chýbala zeleň a kopcovitý terén jej rodného kraja. Semiramis preto nemá nič spoločné s týmito visutými záhradami. S kráľovnou sa mesto Babylon spája v legende, podľa ktorej dala mesto vystavať práve ona.

Visuté záhrady, ktoré uvádza Antipatros na druhom mieste svojho zoznamu, zostávajú najmenej preskúmaným zo siedmich divov sveta. Isté je iba to, že naozaj ležali v Babylone a ich budovateľom bol babylonský kráľ Nabukadnesar II. ( 605 - 562 p.n.l. ). Kráľ, ktorý priviedol svoju krajinu k najväčšiemu rozkvetu v jej dejinách. A čo presne našiel Koldewey pod sutinami? Nemecký bádateľ márne pátral po tomto stavebnom zázraku už niekoľko rokov, kým naďabil na severovýchodný uhol rozsiahleho palácového komplexu, skrytého pod sutinami do metrovej hĺbky. Podobnú stavbu Koldewey doteraz nevidel. Základ tvorilo dvanásť rovnakých úzkych komôr, ktoré - na rozdiel od všetkých stavieb nájdených v Babylone - boli postavené z opracovaného kameňa. Komory boli zoradené po oboch stranách strednej chodby; povaly nad komorami boli z pálených tehál. Ich mohutnosť na prvý pohľad dokazovala, že mali udržať obrovskú záťaž. Múry a piliere dosahovali hrúbku siedmich metrov. Rovnako zvláštna ako toto pre Babylon netypické riešenie stavby bola aj studňa, ktorú Koldewey uvoľnil z ruín pri klenbe budovy. Tvorila ju jedna prostredná kruhová a dve menšie hranaté šachty. Čerpacie zariadenie, ktoré k studni patrilo, bolo asi z dreva a hrubých lán, no to sa nezachovalo.

Koldewey dlho uvažoval, čo by tie pivničné klenby mohli znamenať, napokon však našiel riešenie. V gréckych a rímskych spisoch, ale aj na klinových tabuliach z babylonského obdobia našiel odkazy, že by sa v Babylone mohli opracované kamene použiť ako materiál len na dvoch miestach: na severnom múre kráľovského hradu a na Semiramidiných visutých záhradách. Domové kamene, ktoré tesne predtým našiel na kráľovskom hrade, a pivničné klenby museli teda patriť k visutým záhradám.

Ako asi vyzerali visuté záhrady? Z rozsiahlej literatúry o Babylonskej ríši si mohol Koldewey utvoriť predstavu, ako asi vyzerali Semiramidine záhrady. Nad pivničnými klenbami sa pravdepodobne nachádzala hlavná terasovitá stavba. Každá terasa bola o 5 metrov vyššie ako predchádzajúca. Dláždili ju 5,45 m dlhé a 1,35 m široké kamenné platne. Niektoré platne ešte zaliali asfaltom premiešaným s tŕstím, na dosky uložili dvojitú vrstvu pálených tehál a medzery medzi nimi vyplnili sadrou. Na tehly prišla vrstva olova, ktorá izolovala od vlhka. Až na tú nanosili trojmetrovú vrstvu zeme, na ktorej neskôr vyrástli aj vysoké stromy.
Každá z predpokladaných siedmich terás tvorila záhradu sama osebe, preto aj to označenie v pluráli „visuté záhrady“. Sedem parkov však tvorilo celok.

Na vonkajšom okraji každej terasy rástli tisíce popínavých rastlín, ktoré prevísali nadol a spájali sa s dolnými terasami. Sedem parkov vytváralo akýsi zelený stupňovitý vŕšok s množstvom drevín, živých plotov, kríkov a kvetov. Terasy vyzerali, akoby viseli alebo sa vznášali - odtiaľ pomenovanie „visuté záhrady. V lete, i keď teplota stúpala k 50°C, nedožičili otrokom ani chvíľočku oddychu. Jednostaj čerpali vodu zo studní do mnohých kanálikov. Z najvyššej terasy voda stekala dolu cez všetky záhrady. V parkoch tiekli potôčiky, boli tam dokonca neveľké vodopády. Na malých rybníkoch plávali kačice a kvákali žaby. V horúcich letných páľavách poletovali v záhradách včely, motýle a vážky. Vo vyprahnutom Babylone v lete akoby bol zastal život, no Semiramidine záhrady boli rozkvitnuté, plné sviežeho zeleného rastlinstva. Aj tento kontrast asi zaradil babylonské záhrady na čestné druhé miesto v poradí divov sveta.